
5.kapitola
Sophia:
Plnou rýchlosťou som došla do New Orleans. Áno teš sa čarodejnica idem si pre teba. A
Prechádzala som po uliciach mesta až som došla ku kostol. Cítila som tu najväčšiu silu z kúzla vďaka ktorému nájdem tú bosorku rýchlejšie.
Vošla som dnu. Pomaly som prešla všade no nikde nič no zrazu... všimla som si schody idúce do podkrovia. Rýchlo som vyšla hore.
"Takže osovo súmerné útvary sú tie , ktoré sa zobrazia sami do seba." premýšlalo tmavovlasé dievča pochodujúce po izbe.
"Hm, myslím že to je správne." ozvala som sa. Ona sa na mňa prekvapene zazrela.
"Kto si?" zamračila sa.
"Neviem mám ti to povedať?" zamyslela som sa a prešla k nej. "Dobre, som Sophia." predstavila som sa.
"A? Čo odo mňa chceš?" spýtala sa a ja som v jej očiach som videla strach.
"Neboj. Dobre máš na to právo no neublížim ti." usmiala som sa. "Zatiaľ." dodala som po chvíli.
"Takže?" čakala odpoveď na svoju otázku.
"V poriadku. Potrebujem od teba pomoc. No najlepšie bude ak pôjdeš so mnou." oznámila som jej.
"Nemôžem odísť. " pokrútila hlavou.
"Pôjdeš so mnou." uprene som jej pozrela do očí a vsugerovala jej myšlienku.
"Takže pôjdeš?" spýtala som sa pre kontrolu. "Prosím." urobila som na ňu psie oči.
"Dobre." prikývla nakoniec.
"Poď" povedala som a ona šla za mnou.
"No takže čo vlastne chceš?" spýtala sa keď sme boli hodinu cesty od New Orleans.
"Pomôžeš mi s kúzlom vďaka ktorému raz a navždy urobím s Mikaelsonovcami poriadok." povedala som.
"Čo máš s pôvodnými." pozrela na mňa vystrašene.
"Hm čo povieš na to že moje priezvisko je Mikaelson. Som jedna z nich. Som pôvodná zlatko." usmiala som sa.
"Chcem vystúpiť." vyhŕkla.
"Nie nechceš." opravila som ju.
"Ale chcem." stála si za svojím.
"Sklapni." zamračila som sa a udrela ju do hlavy.
Super takže teraz bude potrebné všetko tej malej vysvetliť. Musí to vísť. Ach možno možno si na mňa pamätajú ale aj tak chcem aby to bolo ako kedysi. Aby z nich neboli monštrá.


























































