
Klaus:
Keď Sophia ušla strelil som Rebeke facku.
"Ty hlapaňa ako si mohla! Si obyčajná malá krava. Vypadni nechcem ťa už vidieť!" zkríkol som. Ona na mňa iba prekvapene pozerala.
"Nepačula si! Si nemožná!" skríkol som znovu a vyhodil ju von oknom.
"Klaus." ozval sa Kol.
"Čo braček?" spýtal som sa.
"Nezájdeme von. Som dosť hladný." uškrnul sa a ja som prikývol. Vybrali sme sa do lesa.
Z ničoho nič som začul pád a následne som zacítil tú nádhernú vôňu ... vônu krvi.
Prešiel som ku zdroju tej blahodárnej tekutiny bolo to malé dievča. Dosť silno krvácalo.
"Hej ako sa voláš?" opýtal som sa.
"Sofia." šeptla trocha vystrašene.
"Sofia." zasmial som sa. "Vieš moja malá sestra sa volá Sophia." povedal som jej.
"Aha." povedala a postavila sa.
"Čo tu robíš Sofia je už veľa hodín?" zdvihol som obočie. Chystala sa niečo povedať ale niekto jej prehnal cez srdce konár.
"Nechaj to dievča na pokoji." oznámila mi jedna z tých New Orleanských čarodejníc.
"Ale nerobte si srandu! Koľko Sophií alebo Sofií budem dnes musieť riešiť najprv El potom to dievča a teraz ty?!" zamračil som sa. Ani omylom som nebol rád že sa tu táto ojavila.
"Onedlho budeš riešiť iba mňa a pohreb jednej z tvojích sestier." povedala vzala tú malú pri ktorej som tipval že už vykrvácala a odišla. Ja som si šiel hladať večeru.
"Klaus!" započul som za sebou.
"Dajte mi už pokoj ak sa voláš Sophia tak si daj odchod!" povedal som dosť nasrato.
"Som Elena." povedala osoba za mnou.
"Elena Gilbertová. Čo ty už len po mne chceš?" prekvapene som na ňu pozrel.
"Nemám kam ísť. Damon a Stefan majú spoločnosť aj Car Bonnie je s Jerrom..." začala. no prerušil som ju.
"Chceš miesto na prespatie? Poď so mnou." usmial som sa a ona prikývla a nasledovala ma.
Došli sme až do jedného domčeku na predmestí. Vzal som fľašu vína zo skrine a ponúkol jej a chcela.
"Takže toto patrí tebe?" zdvihla obočie Elena a odpila z vína čo mala v pohári.
"Presne tak. " prikývol som potom sme sa akosy zarozprávali.
"Klaus." šeptla a nahla sa ku mne a jemne ma pobozkala.
"Och ja .... neviem... prepáč." zakoktala sa.
"To nič." povedal som a uštedril jej letmý bozk ja. Potom sme sa čím ďalej tým dlhšie bozkávali.
Pomaly mi prešla rukou pod tričkom a rýchlo ho zo mňa strhla. Kým som jej dal dole čierne šaty s kvetinkovým vzorom. Potom mi rozopla nohavice
a dala mi ich dole. Napokon sme sa zbavili oblečenia a začala sa iba teraz tá pravá zábava. Asi po deviatich hodinách búrlivej noci s Elenou. Som si spomenul čo mi tá Deverouxová povedala.
Kým Elen ešte sladko spala. Ja som pozbieral svoje oblečenie obliekol som sa a išiel som von. Vzal som si auto a zamieril na cintorín v New Orleans.
Tie svine ju mali. Mali moju milovanú Soph. Bola v dosť zlom stave. Zohol som sa k nej a skontroloval som jej tep. Nemala ho. A ani nedýchala.
"Deverouxová!" skríkol som na lné hrdlo. Ani nie o sedem minút došla. Okamžite som ju pritlačil k stene a zovrel jej krk.
"Čo si jej urobila?!" vyprskol som jej do tváre otázku.
"Neboj bude v poriadku. Ešte nedokončila premenu. Ale mala by si švihnúť." zasmiala sa.
"Čo myslíš? Akú premenu!"ešte viac som jej stlačil krk až skoro nedýchala.
"Bu- bu- bude z- z ne- nej člo- člov- člove- človek." vydrala zo seba. "Ne-ne-nemôžem dý-dých-dýchať." povedala už o dosť slabším hlasom.
"Zaslúžila by si si zomrieť ale ty si na to ešte počkáš." šepol som jej a pustil som ju. Ona dopadla hlavou na kameň podotýkam dosť ostrý a upadla do bezvedomia. Prešiel som k mojej malej sestričke a vzal ju na ruky. Odviedol som ju do auta a položil na zadné sedadlo. Stále nedýchala no dúfal som že začne.
"Tisíc rokov som bol v tom že si mrtva. Jediná si ma neodsúdila predsa len si bola ešte malá. Ale nikdy nikdy v živote som na teba nezabudol. Ak ma počuješ Sophie chcem ti len povedať ,že ťa mám rád a tebe by som neublížil." povedal som celkom aj nahlas a do očí sa mi nahrnuli slzy.
Keď Sophia ušla strelil som Rebeke facku.
"Ty hlapaňa ako si mohla! Si obyčajná malá krava. Vypadni nechcem ťa už vidieť!" zkríkol som. Ona na mňa iba prekvapene pozerala.
"Nepačula si! Si nemožná!" skríkol som znovu a vyhodil ju von oknom.
"Klaus." ozval sa Kol.
"Čo braček?" spýtal som sa.
"Nezájdeme von. Som dosť hladný." uškrnul sa a ja som prikývol. Vybrali sme sa do lesa.
Z ničoho nič som začul pád a následne som zacítil tú nádhernú vôňu ... vônu krvi.
Prešiel som ku zdroju tej blahodárnej tekutiny bolo to malé dievča. Dosť silno krvácalo.
"Hej ako sa voláš?" opýtal som sa.
"Sofia." šeptla trocha vystrašene.
"Sofia." zasmial som sa. "Vieš moja malá sestra sa volá Sophia." povedal som jej.
"Aha." povedala a postavila sa.
"Čo tu robíš Sofia je už veľa hodín?" zdvihol som obočie. Chystala sa niečo povedať ale niekto jej prehnal cez srdce konár.
"Nechaj to dievča na pokoji." oznámila mi jedna z tých New Orleanských čarodejníc.
"Ale nerobte si srandu! Koľko Sophií alebo Sofií budem dnes musieť riešiť najprv El potom to dievča a teraz ty?!" zamračil som sa. Ani omylom som nebol rád že sa tu táto ojavila.
"Onedlho budeš riešiť iba mňa a pohreb jednej z tvojích sestier." povedala vzala tú malú pri ktorej som tipval že už vykrvácala a odišla. Ja som si šiel hladať večeru.
"Klaus!" započul som za sebou.
"Dajte mi už pokoj ak sa voláš Sophia tak si daj odchod!" povedal som dosť nasrato.
"Som Elena." povedala osoba za mnou.
"Elena Gilbertová. Čo ty už len po mne chceš?" prekvapene som na ňu pozrel.
"Nemám kam ísť. Damon a Stefan majú spoločnosť aj Car Bonnie je s Jerrom..." začala. no prerušil som ju.
"Chceš miesto na prespatie? Poď so mnou." usmial som sa a ona prikývla a nasledovala ma.
Došli sme až do jedného domčeku na predmestí. Vzal som fľašu vína zo skrine a ponúkol jej a chcela.
"Takže toto patrí tebe?" zdvihla obočie Elena a odpila z vína čo mala v pohári.
"Presne tak. " prikývol som potom sme sa akosy zarozprávali.
"Klaus." šeptla a nahla sa ku mne a jemne ma pobozkala.
"Och ja .... neviem... prepáč." zakoktala sa.
"To nič." povedal som a uštedril jej letmý bozk ja. Potom sme sa čím ďalej tým dlhšie bozkávali.
Pomaly mi prešla rukou pod tričkom a rýchlo ho zo mňa strhla. Kým som jej dal dole čierne šaty s kvetinkovým vzorom. Potom mi rozopla nohavice
a dala mi ich dole. Napokon sme sa zbavili oblečenia a začala sa iba teraz tá pravá zábava. Asi po deviatich hodinách búrlivej noci s Elenou. Som si spomenul čo mi tá Deverouxová povedala.
Kým Elen ešte sladko spala. Ja som pozbieral svoje oblečenie obliekol som sa a išiel som von. Vzal som si auto a zamieril na cintorín v New Orleans.
Tie svine ju mali. Mali moju milovanú Soph. Bola v dosť zlom stave. Zohol som sa k nej a skontroloval som jej tep. Nemala ho. A ani nedýchala.
"Deverouxová!" skríkol som na lné hrdlo. Ani nie o sedem minút došla. Okamžite som ju pritlačil k stene a zovrel jej krk.
"Čo si jej urobila?!" vyprskol som jej do tváre otázku.
"Neboj bude v poriadku. Ešte nedokončila premenu. Ale mala by si švihnúť." zasmiala sa.
"Čo myslíš? Akú premenu!"ešte viac som jej stlačil krk až skoro nedýchala.
"Bu- bu- bude z- z ne- nej člo- člov- člove- človek." vydrala zo seba. "Ne-ne-nemôžem dý-dých-dýchať." povedala už o dosť slabším hlasom.
"Zaslúžila by si si zomrieť ale ty si na to ešte počkáš." šepol som jej a pustil som ju. Ona dopadla hlavou na kameň podotýkam dosť ostrý a upadla do bezvedomia. Prešiel som k mojej malej sestričke a vzal ju na ruky. Odviedol som ju do auta a položil na zadné sedadlo. Stále nedýchala no dúfal som že začne.
"Tisíc rokov som bol v tom že si mrtva. Jediná si ma neodsúdila predsa len si bola ešte malá. Ale nikdy nikdy v živote som na teba nezabudol. Ak ma počuješ Sophie chcem ti len povedať ,že ťa mám rád a tebe by som neublížil." povedal som celkom aj nahlas a do očí sa mi nahrnuli slzy.



























































na začátku jsem se trochu ztratila, bylo to tam trochu chaotické, ale konec se mi velmi líbil. Takového Klause mám ráda