
Ták ďalšia kapitola je tu no mám malú pripomienku ďalšia bude až keď tu budú min. 2 komentáre.
Rok 1012:
Brookline:
Prebrala som sa uprostred lesa s obrovskou bolesťou hlavy.
"Čo sa stalo?" opýtala som sa samej seba a rozhliadla sa po oklolí. Na mojom oblečení bolo veľa krvi a jediná myšlienka čo sa mi s tým spájala bola Rebekah Mikaelson. Tá ktorá je podľa všetkých moja staršia sestra.
Ničomu som nechápala no začínala som nadobúdať zlý pocit. Čo najrýchlejšie som sa dostala do dediny no skôr iba k nej.
"Brookline ! Čo sa ti stalo?" spýtala sa ma mierne vydesene Alysa.
"Neviem." šepla som a objala ju. Na to som sa hneď rozplakala.
"Ukľudni sa. Všetci ťa hľadajú. A ja sa na teba aj trošku hnevám keďže ťa nikde nebolo musela som pomáhať ja a porezala som sa." zmraštila čelo a ja som si všimla jej zranenie Ešte stále trošku krvácala.
"Brookline na čo tak pozeráš?" zarazila sa nadomnou no ja som si ju nevšímala sledovala som iba tú červenú tekutinu na jej ruke.
Ani neviem prečo no chytila som ju za ruku a miesto kde mala ranu som si priložila k ústa. Napila som sa trochu a potom ešte.
V ten chvíli som pocítila obrovskú bolesť na ďasnách. Nemohla som odolať túžbe po tej života darnej veci. Potrebovala som ju. Všetku.
"Prepáč Alysa." usmiala som sa na ňu a zakúsla som sa jej do krku. Krv mi tiekla snáď rovno do krku. Bol to úžasný neopísatelný pocit. Nemohla som prestať lenže ona tiecť prestala.
S opovrhnutím som pozrela na nehybné Alysino telo.
Vtedy mi to došlo. "Ja som ťa zabila" vyhŕkla som prekvapene. Nemohla som tomu uveriť. Prečo som to urobila? A prečo sa mi to tak páčilo? No nemohla som sa zaoberať hlúposťami. Musela som ju rýchlo niekam schovať Bez váhania som ju hodila do rieky.
Súčastnosť:
Brook:
Za desať minút som sa prebudila. Sophia vyzerala byť dosť vystrašená.
"Neboj nič mi neni." snažila som sa ju upokojiť.
"Čo to malo znamenať! Vysvetluj!" skríkla a strelila som facku. OK tak tomuto nerozumiem začo som to dostala?
"Čo chceš počuť?" zdvihla som obočie. Síce sa mi nechcelo niečo rozprávať kým nebudem mať všetko pripravené no prečo sa neporosprávať s mojím osobou, ktorá so mnou spoločný vzhlad aj dátum narodenia.
"Aký bol tvoj prvý čin keď si bola upírkou?"spýtala sa. Tak toto je rana pod pás! Na Alysu by som chcela hneď zabudnúť. No nedá sa to. No hlavný problém nastal, keď začala Alysa znova žiť.
"Môj prvý čin bola vražda." oznámila som s chladnou tvárou a rozpovedala som jej prvé chvíľe po tom ako som sa prebudila v lese keď ma Rebekah a Kol zabili.
" Ou to nemyslíš vážne!" vyzarala po skončení môjho rozprávania dosť zmätene a zhnusene.
"Ale myslím. Lenže nieje to všetko. Potom som sa vrátila do dediny a neubránila som sa potrebe po krvi Nechápala som prečo ju dak dychtivo vyhladávam. Nakoniec som zabila skoro celú dedinu. " povedala som a čakala na jej reakciu.
"Takže ty si nevedela čo si zač?" nechápala moja drahá sestrička.
"Presne tak zistila som to až v roku 1512 keď som spoznala Katerinu Petrovu." Tou vetou bol náš rozhovor na konci. Hneď potom som šla do jednej z izieb na poschodí.
Rebekah:
" Dokelu kde je?!" skríkla som keď sme vybehli hore do Sophiinej izby. Ona tam nebola a po Brook nebolo tiež ani chýru ani slychu.
"Žeby ju uniesla?" zamyslel sa Kol. Hm po dlhej dobe od neho rozumná myšlienka, žeby prestal piť a drogovať?
"Je to možné Kol no prečo by to robila. Sophia je predsa jej dvojča myslím, že by jej neublížila." premýšlal nad tým Elijah. Všetci začali riešiť dáke hovadiny až sa dostali k téme kto kúpil mätový čaj.
"Nemôžete sa baviť chvíľu vážne?" zamračila som sa a Klaus do mňa hodil topánku s tým, že mám sklapnúť.
Vzala som to do vlastých rúk.
Nikto mi nemôže povedať či náhodou moja milovaná sestra nieje v nebezpečenstve od jej dvojčaťa, ktoré som zabila.
Musím zistiť o čo Brook ide a čo je so Sophiou. A viem kto mi pomôže.



























































No som zvedavá, kto jej pomôže